Dolina rieky Wiar je južnou častou Pohoria Przemyskiego. Každý turista tu určite nájde niečo zaujímavé. Jedným z často navštevovaných miest je Svätyňa Matky Božej a Nájdenia Zázračného Svätého Kríža v Kalwarii Paclawskiej. Prvotná lokalizácia kostola a kláštora bola spojená s koncepciou vytvorenia radu opevnení, ktorých úlohou bolo posilniť „brame (bránu) przemyska“. Kostol založil Alexander Maximilián Fredro v snahe rozšíriť kult Utrpenia Pána na Zemiach Východných. Preto v topografii Kalwarie Paclawskiej si môžeme všimnúť prvky podobné do Jeruzalema. V prvom štádiu realizácie tohto zámeru v rokoch 1665 – 1668 nariadením Alexandra Fredra bol vybudovaný drevený kostol a kláštor obývaný františkánmi. Toto centrum kultu pretrvalo až dodnes vďaka druhému zakladateľovi – Szczepan Józef Dwernicki . V rokoch 1770 – 1775 bol z jeho iniciatívy postavený nový murovaný kostol, Nájdenia Svätého Kríža, ktorý je až dodnes udržiavaný františkánmi. Nachádza sa v ňom zázračný obraz Matky Božej neznámeho autora. Obraz pochádza z františkánskeho kostola z mesta Kamieniec Podolski, odkiaľ bol v roku 1672 po nájazde Turkov vyhodený . V nejasných okolnostiach bol prenesený do Kalwarie Paclavskiej okolo 1679 roku. Legenda vraví, že veriaci človek putujúci s obrazom na západ sa zastavil v neďalekom Dobromilu a v noci, keď všetci spali, sa obraz rozsvietil, čo pútnik odobral ako odkaz od Matky Božej, že tu chce zostať. Počas II svetovej vojny, v 1944 roku, obraz zmizol. Našiel sa, po presunutí sa frontu, na vlakovej stanici Libusza blízko Gorlic. Dodnes je obraz uctievaný ako zázračný, navštevovaný pútnikmi nielen z Poľska.
V doline rieky Wiar uvidíme zaujímavé geologické úkazy. Jedným z nich je odkrytý karpatský flyš. V obci Huwniki pozorujeme flyš vápenný, ktorý vznikol podseknutím úbočia hory Ubocz riekou Wiar. Priepasť je 150 metrov dlhá a asi 20 metrov vysoká. Prekladane odkrýva tmavé a jasné vrstvy fukoidových slieňov z Kropiwnika. Mieša sa tu veľmi drobný skalný materiál (íl) s uhlíkom vápna pochádzajúcim z kostier dierkavcov. Okrem slieňov tvrdých nachádzajú sa tiež rozpadajúce sa na platničky menej vápnité sliene mäkké, sivej farby. V týchto vrstvách si všímame čierne škvrny a šmuhy. Sú to stopy organizmov žijúcich na dne kriedového oceánu Tetydy s pred asi 70- 80 miliónov rokov. Okrem skamenených kostričiek dierkavcov nachádzame tiež skamenené časti lastúrnikov a iných morských živočíchov. Je to miesto chránené formou dokumentačného stanoviska pod názvom „Vápenný flyš v Huwnikach“.
Každý, koho láka svet rastlín nemôže minúť obec Makowa a v nej farebné, bohaté na zriedkavé a chránené druhy rastlín, vegetácie xerotermické. Je to teplomilný trávnatý ekosystém stepového charakteru. Je jedným z druhovo najbohatších typov vegetácie. Za svoj naturálny a nelesný charakter vďačí špecifickej klíme, charakterizujúcou sa horúcim a suchým letom, mrazivou zimou, silnými vetrami ako aj prevahou vyparovania nad zrážkami. Xerotermicke lúky spolu so svojou faunou a flórou patria k najcennejším a súčasne najviac ohrozeným elementom prírodného prostredia v Poľsku a Európe. Sú zapísané v smerniciach o biotopoch Európskej Únie ako biotop veľkého významu, podliehajúci ochrane na území všetkých členských štátov Únie. Tie v Makowej sú charakteristické vysokou účasťou druhov typických pre európske alebo ázijské stepi. Ako napr. : timotejka tuhá (phleum phleoides), ďatelina prostredná (Trifolium medium ), ďatelina horská (Trifolium montanum), lucerna kosákovitá (Medicago falcata), šalvia lúčna (Salvia pratensis), šalvia praslenatá (Salvia verticillata), hlaváč žltkastý (Scabiosa ochrolecua), túžobník obyčajný (Filipendula vulgaris), zvonček klbkatý (Campanula glomerata), nevädzník ( Centaurea scabiosa), klinček kartuziánsky (Diantus carthusianorum), lipkavec syridlový (Galium verum), pamajorán obyčajný (Origanum vulgare). Prítomnosť chránených druhov svedčí o dobrom stave biotopu. Dôležité sú druhy z rodiny vstavacovite (Orchidiaceae). Medzi najčastejšie patri päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea), vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia). Zriedkavejšie kruštík močiarny (Epipactis palustris), pavstavač hlavatý (Traunsteinera globosa), bradáčik vajcovitolistý (Listera ovata), vstavač mužský (Orchis mascula). Medzi inými chránenými druhmi tu môžeme nájsť jesienka obyčajná (Colchicum autumnale), zemežlč menšia (Centaurium erytraea), ihlica roľná (Ononis arvensis), horec krížatý (Gentiana cruciata). Na západnom svahu Hory Filipa sa nachádza veternica lesná (Anemone sylvestris) a na celom území malo početné stanoviská má aj pahorec brvitý (Gentianopsis ciliata). Taktiež tu rastie pichliač krížmoprotistojný (Cirsium decussatum). Pričom tu treba zdôrazniť fakt, že stanovisko tohto druhu v doline rieky Wiar je jediným v Poľsku stanoviskom, vysunutým až tak na západ. Na to aby sme v doline rieky Wiar zachovali xerotermicke vegetácie, ochrana týchto ekosystémov musí byt činná, spočívajúca na odstraňovaní náletových stromov a kríkov. S cieľom zachovania druhovej biodiverzity rastlín a zvierat, hlavne vtákov a niektorých druhov hmyzu, tiež vzhľadom na zachovanie estetiky a harmónie prostredia, navrhuje sa zachovať pásy kríkov ako napr. slivka trnková, hloh, ruža pozdĺž poľných ciest a hraníc pozemkov, ako aj jednotlivé, neveľké zoskupenia stromov. Slúžia ako bariéry pred pasúcimi sa zvieratami a taktiež poskytujú tieň počas horúcich letných dní. Je dôležité používať takéto územia na vypásanie dobytka, ak to nie je možné, kosiť aspoň raz v roku a vykosenú rastlinnú masu odstrániť. Nevykonanie týchto činností hrozí eutrofizáciou a druhovou zmenou vegetácie. Ukazuje sa však, že najdôležitejšie je úplné zamedzenie jarného vypaľovania trávy na xerotermickej lúke. Oheň ničí nepodzemkové druhy rastlín – hemikryptofity, čiže charakteristické druhy rastlín pre také prostredie a na ich mieste začínajú rásť expanzívne rastliny ako napr. mrvica peristá (Brachypodium pinnatum) a smlz kroviskový (Calamagrosis epigejos). Úspešne obsadzujú voľný priestor a tieniac pôdu husto rastúcimi, vysokými steblami znemožňujú návrat xerotermických rastlín na dlhé roky.
Dolina rieky Wiar bola ešte donedávna miestom stretnutia mnohých kultúr. Spolu s Poliakmi a kresťanmi rímskokatolíckeho vyznania tu bývali pravoslávni rusíni a ľudia Mojžišovho vyznania. Po židovskom obyvateľstve tu zostal v obci Rybotycze cintorín – bet olam (dom vecnosti) s rozlohou 1,5ha. Nachádza sa na kopci niekoľko stoviek metrov za obcou. Samozrejme, že do čias druhej svetovej vojny bol cintorín ohradený kamenným múrom a stal pri ňom aj pohrebný dom Bet Tahara. Na cintorín viedli dve cesty. Počas vojny sa začalo s devastáciou cintorína a s veľkou pravdepodobnosťou aj po oslobodení. Z pohrebného domu a kamenného múra nezostalo doslova nič. Cintorín sa zmenil, z časti na smetisko a na časti sa pásol dobytok. Až v posledných rokoch sa začala rekonštrukcia cintorína. Stalo sa tak vďaka zaangažovaniu Mojzesa Rubinfelda, jediného robotického žida, ktorému sa podarilo prežiť Holokaust. Mojzes Rubinfeld veľakrát navštívil svoju rodnú obec, v ktorej počas vojny zavraždili jeho rodičov a päť bratov. Vďaka nemu z cintorína vyviezli smetie, postavili pováľané macevy a cintorín vykosili. Pri vstupe na cintorín odhalili pomník ku cti Židov z Rybotycz. Umiestnili na nom pamätnú tabulu s nápisom „Na uctenie pamäti zavraždených Židov mestečka Rybotycze, ktorý umreli smrťou mučeníka rukami hitlerovských katov v rokoch 1939 – 1945. Rodiny : Rachel Salik, Harold Schwartz, Mojzesz Rab-Rubinfeld“. Dnes práce konzervácie na rybotyckom cintoríne pokračuje združenie Magurycz.
Posada Rybotycka je mala dedinka v doline rieky Wiar. Nebola by ničím výnimočná, keby nie fakt, že sa tu nachádza najstaršia v Poľsku a jediná v tej časti štátu murovaná obranná cirkev. Počiatky cirkvi svetlého Onufreho siahajú do XIV storočia. Prvá písomná zmienka pochádza z dokumentov Kazimierza Wielkiego z roku 1367. Z tohto obdobia pochádzajú najstaršie časti cirkvi – presbytérium s gotickými štítmi. Neskôr bola vybudovaná chrámová loď s obrannou vežou. Celok sa skladá z troch navzájom spojených veží. V hrubých stenách cirkvi sa pod strechou nachádzajú malé strieľne. Cirkev je ohradená kamenným múrom. V roku 1524, počas nájazdu Tatárov, bola cirkev čiastočne zničená. Do roku 1692 to bola cirkev pravoslávna, potom zmenená na katolícku. Na stenách sa zachovali polychrómie s latinskými nápismi, pochádzajúce z prvej polovice XVI storočia. Podľa nepotvrdených zdrojov, v XVII storočí, bol v podzemí cirkvi pochovaný posledný pravoslávny biskup Michał Kopystyński. Do XVIII storočia svätyňa slúžila Baziliánom, potom slúžila ako farnosť. Po II svetovej vojne ostala opustená, vykrádaná, devastovaná. Až v roku 1966 sa počas archeologických prác našli vzácne nástenné maľby. Polychrómia zo XVI storočia bola ukrytá pod mnohými vrstvami farieb. Vtedy sa začalo objekt renovovať. V 1977 roku sa objekt stal majetkom Muzem Narodowe Ziemi Przemyskiej. Po mnohých snaženiach v rokoch 1990 – 2010, cirkev opäť začala plniť svoju prvotnú funkciu a stala sa Gréckokatolíckou farnosťou. Veríme, že zreštaurovaná a otvorená pre návštevníkov bude výnimočnou turistickou atrakciou, ako najstaršia zachovaná obranná cirkev na území Poľska.
A tak končíme náš krátky výlet dolinou rieky Wiar. Je ešte veľa miest, nezahrnutých v texte, ktoré čakajú na turistov túžiacich poznať históriu tejto časti Podkarpacia.