Bogdan Ogrodnik
Pracovňa Živej Edukácie
-
Najprv sa predstavíme.
-
Porozprávaj o svojej záľube prírodovedca.(prírodopisca, výskumníka prírody, naturalistu)
-
Opýtaj sa : „ Kto je prírodovedcom? „ (nezabudni povedať, že je niekým, kto sa rád delí s inými tým, čo v kontakte s prírodou považuje za cenné.)
-
Opýtaj sa : „ Čo robí prírodovedec, keď vchádza do lesa? “ (rozhliada sa, hľadá niečo, čo ho zaujme, keď to nájde, kladie si otázky a hľadá odpovede.)
-
Predstav svoj vlastný ciel stretnutia so skupinou: povedz účastníkom aké prijemné, zaujímavé a fascinujúce je skúmať les.
-
Vyjasni zásady bezpečného pohybovania sa po lese na niekoľkých konkrétnych príkladoch napr. vchádzanie na pne stromov, zapletenie sa do výhonkov ostružiny, ako prechádzame pod visiacimi konármi… Opýtaj sa, čo nám ešte v lese môže hroziť a ako sa pred tým chrániť (napr. kliešte).
-
Začíname prechádzku. Ty si sprievodca. Zastav sa pri prvom zaujímavom náleze a ukáž, ako daný objekt skúmaš( porozprávaj skupine, čo sa deje, keď nájdeme zaujímavý objekt. Prichádza čas na predstavenie literatúry, nástrojov výskumu, eventuálne pomocných aplikácií).
Narušenie pozície „žiaka“ (dezintegrácia vzťahov, aké majú medzi sebou deti vo svojej skole)
-
Rozprávame o metafore „kniha lesa“ ktorú čítame nielen zrakom, ale všetkými zmyslami.
-
Cvičenie zmyslu hmatu – „slepec“
Deti v pároch. Jedno z nich zatvára oči a druhé, držiac ho za ruku, sprevádza po lese. Cieľom je hmatový kontakt s čo neväčším počtom prírodných materiálov, štruktúr s rôznou teplotou, rôznym stupňom vlhkosti. Sprievodca upozorňuje na prekážky (napr. pred tebou leží konár, dvihni nohu) a vraví kde sa nachádza ďalší objekt na ohmatanie (napr. kľakni si, vytiahni ruku, pred tebou na zemi je niečo malé). Najprv však s jedným účastníkom predvedieme ako byť bezpečným sprievodcom. Pred cvičením sa s deťmi dohodneme čoho sa nebudeme dotýkať. Podmienkou dobre zrealizovaného cvičenia je pocit bezpečia sprevádzaného účastníka. Po asi 5 min. nastúpi zmena úloh. Na koniec rozprávame s deťmi o tom, aký je les, keď máme „vypnutý“ zrak. Rozprávame o tom, aké vlastnosti musí mat dobrý sprievodca.
-
Cvičenie zmyslu sluchu (a hmatu) – „kráčanie za zvukom“
Vyberáme miesto v lese, kde môžeme celkom bezpečne kráčať so zatvorenými očami. Predstavíme cieľ cvičenia, ktorým je orientácia v lese pomocou sluchu a dotyku. Ukážeme, že bezpečné kráčanie za zvukom spočíva na tom, že jednou rukou ohmatávame priestor pred nami vo výške očí a druhou rukou priestor vo výške pásu, chrániac sa tak pred zrážkou s potencionálnou prekážkou. Kráčame pomaly, opatrne skúmajúc nohami priestor pred sebou. Deti ukážu ako pochopili inštrukcie. Vytvoria kruh kolo sprievodcu a na signál, sa otočení chrbtom, rozídu na vzdialenosť 50metrov. Medzitým nájdeme dve palice, ktoré udieraním o seba vydávajú silný zvuk. Poprosíme deti, aby zatvorili oči, vytiahli ruky pred seba a kráčali za zvukom. Keď sa niektorý z účastníkov priblíži ku zdroju vydávaného zvuku ,dotkneme sa ho, čo je signálom na otvorenie očí a ustúpenia sa z cesty nadchádzajúcim účastníkom. Keď to schopnosti účastníkov dovolia, môžeme napr. zväčšiť vzdialenosti, zriedkavejšie udierať palicami, alebo presúvanie sa sprievodcu udierajúceho palicami.
-
Vyrazme hľadať poklady prírody.
Sprievodca pripomína kto je prírodovedec, rozdá lupy (eventuálne, pre malé deti papier so svojim menom). Navrhuje účastníkom, samostatne, alebo v pároch (podľa veku detí), hľadanie pokladu prírody. Orientačný čas skúmania (napr. 20min). Môžeme založiť „výskumnú stanicu“, ktorou môže byť rozprestretá deka, na ktorú poukladáme ďalšie výskumne náradia (doležíte vysvetliť kedy používame konkrétne náradie). Sprievodca chodí po lese a nepriamo pomáha deťom, ktoré majú problém nájsť niečo zaujímavé, pomáha deťom v kladení si prvých otázok, tam kde deti samé sformulovali otázky, sprievodca kladie nové. Otázky, na ktoré sa nájde odpoveď, alebo otvoria ďalšie aspekty nálezu a zviazane s tým ďalšie otázky. Po návrate celej skupiny do „výskumnej stanice“ sprievodca objasní ďalší priebeh cvičenia, ktorým je prezentácia deťmi nájdených nálezov. Každý malý prírodovedec nás odprevadí a predstaví svoj nalez. Sprievodca povie niečo na tému každého nálezu zvýrazňujúc jeho hodnotu a význam pre život lesa. Takým spôsobom by mal každý účastník pocítiť, že jeho nález ako aj on sám ako výskumník boli docenení nielen sprievodcom ale aj ostatnými účastníkmi.
-
Založenie základne sa končí spoločným jedlom. Dôležité je vybrať vhodné miesto pre našu základňu – najlepšie na zaujímavom mieste napr. pri s koreňmi vyvrátenom strome, pri potôčiku, v kruhu stromov… Sprievodca rozpráva o význame miest vhodných na zakladanie táborov, základní, osád našimi predkami.
-
Integrácia skupiny opretá na „ vzťahu potrieb a záujmov spoločenstva“ zviazanom s prostredím lesa v úlohe „prírodovedcov“, „výskumníkov prírody“, „ľuďmi lesa“. Sprievodca mení deťom úlohu „prírodovedcov“ (od teraz už nie sme prírodovedcami) na úlohu členov „lesného plemena“ (predstavte si teraz, že ste členmi lestného plemena ľudí).
„Indián“ časť prvá.
Účastníci stoja v kruhu vôkol osoby, ktorá má šatku na očiach a pri nohe má napr. palicu ako trofej. Sprievodca vyznačí jednu osobu, ktorá sa snaží prikradnúť, zobrať trofej a vrátiť sa na svoje miesto v kruhu. Osoba so šatkou na očiach (strážnik trofeje) načúva, prikrádajúce sa osoby a ukazuje rukou smerom odkiaľ počuje podozrivé zvuky. Keď „trafí“ zakrádajúcu sa osobu, tá sa vracia na svoje miesto v kruhu. Sprievodca vyšle ďalšiu osobu, aby sa pokúsila ukradnúť trofej. Je dôležité ,aby sa pri pokuse ukradnúť trofej vystriedali všetci účastníci. Ak sa to niekomu podarí vystrieda osobu v kruhu a hra pokračuje s novým „strážcom trofeje“ Podmienkou v hre je, aby osoby stojace v kruhu boli úplne ticho, nevydávali žiadne zvuky.
„Indián“ časť druhá.
Účastníci sa v pároch pohybujú po lese. Komunikujú medzi sebou bez použitia hlasu, pomocou gest, mimiky…Rozprávame sa s deťmi o neverbálnej komunikácii. Cieľom každej dvojice je nájdenie v lese rôznych zaujímavých miest a ukázanie ich druhej osobe.
Kulmináciou záverečnej časti výletu môže byť výprava vyšliapanými cestičkami lesných zvierat, skupinou lesných ľudí, použitím nadobudnutých zručností tichého pohybovania sa po lese a neverbálnou komunikáciou.
Cvičenia končíme vyprevadením detí z úlohy členov lesných ľudí a stretnutím v kruhu. Edukátor poprosí účastníkov, aby sa na chvíľu samostatne zamysleli nad odpoveďou na otázku: ktorá časť výletu bola pre nich najdôležitejšia, vzrušujúca, najzaujímavejšia. Opýtame sa prečo sa im páčila práve táto časť a nie iná (v závislosti od veku účastníkov). Pripomeňme o nevyhnutnosti kontroly (doma s rodičmi) po návrate domov, či nemáme kliešťa.
Prezentovaný scenár je opretý na koncepcii edukačnej udalosti, opublikovanej v pokonferenčných materiáloch VII Celopoľského Pedagogického Zjazdu (Ogólnopolski Zjazd Pedagogiczny), ktorý sa uskutočnil v dňoch 20 – 21 septembra 2010 roku v UMK v meste Toruń.
Bogdan Ogrodnik